Vítej každý nový příchozí. I Ty.

" Také by bylo hezké, kdyby lidé nekradli, nesmilnili a neopíjeli se kořalkou." Zobrazit celý citát »

Schwarzenberg Karel VII. *1937



Uhorská šľachta

07. 09. 2010 | JUDr. Ing. Mikuláš Práznovszky CSc. | Autor píše


Mikuláš Práznovszky 
predseda občianskeho združenia 
potomkov šľachticov na Slovensku

Nobilitas Carpathiae 
Nové Zámky, 2010

Vznik a vývoj Uhorskej šľachty a šľachtického práva

1 Vznik a vývoj Uhorskej šľachty a šľachtického práva

1.1 Osídlenie územia Uhorského feudálneho štátu
Pôvodná vlasť Maďarov sa podľa diela byzantského cisára Konštantína (913 – 959) s názvom „O spravovaní ríše” nachádzala severne a severovýchodne od Čierneho mora a nazývala sa Levédia. Žilo tu sedem kmeňov, a to Tarján, Jenő, Kér, Keszi, Nyék, Megyer, Kürtgyarmat, ktorých náčelníkmi boli Álmos, Előd, Ond, Kond, Tas, Huba, Töhötöm.


Obr. č. 1. Mapa znázorňujúca pravlasť Maďarov a ich putovanie po okolí

Maďari ako vtedy kočovný národ sa nezdržiavali na jednom mieste, ale neustále migrovali nielen po ázijských stepiach, ale v menších skupinách sa objavovali aj v Karpatskej kotline. Prvýkrát sa v tejto oblasti objavili už v roku 861 ako spojenci veľkomoravského kniežaťa Rastislava, ktorý spolu s bavorským kráľom Karolmannom bojoval proti jeho otcovi Ľudovítovi II. zvanému Nemec. Roku 881 zase Maďari bojujú pri Viedni ako spojenci veľkomoravského kniežaťa Svätopluka proti východným Frankom.
Koncom deviateho storočia územie v Ázii nazývané Etelköz začalo byť pre Maďarov nie príliš bezpečné. V dôsledku neustálych výpadov okolitých kmeňov, najmä Pečenekov, sa Maďari rozhodli opustiť toto územie a po ukrajinskej stepi sa vydali na západ. Podľa legendy sedem kmeňov pred svojou cestou do novej vlasti uzavrelo zmluvu, ktorú spečatili krvou, a zároveň si zvolilo spoločného vodcu. Stal sa ním Árpád, syn Álmosa, jedného zo siedmych kmeňových náčelníkov.
Približne v roku 896 Maďari pod vedením Álmosovho syna Árpáda prekročili priesmyk s názvom Verecke (ukrajinsky „pereval Seredňovereckij”) v severovýchodných Karpatoch a postupne osídlilo územie dolného toku Dunaja a oblasť medzi riekami Dráva a Sáva.


Obr. č. 2. Sedem kmeňových náčelníkov pri priesmyku Verecke (podľa maľby maďarského maliara Árpáda Fesztiho)

V období ďalších takmer sto rokov žili Maďari naďalej kočovným životom a uskutočňovali početné ozbrojené výboje do západnej časti Európy. Tak sa dostali až do Saska (r. 906), Bavorska (r. 907), Turínska (r. 908), Lombardie, Toskánska a Ríma (r. 926), opäť Bavorska, Itálie a južného Francúzska (r. 950 až 954), až kým r. 955 jedna časť ich vojska pri Augsburgu na rieke Lech utrpela zdrvujúcu porážku od východofranského kráľa a neskoršieho prvého cisára Rímskonemeckej ríše Ota I. Druhá časť vojska Maďarov utrpela porážku v r. 958 pri Konstantinopole.
Podľa názoru mnohých historikov tieto dve porážky (Augsburg a Byzancia) zachránili Maďarov od toho, aby ich stihol osud Avarov a Hunov a aby sa vytratili z dejín. Ak by sa toto nebolo stalo, pokračovali by vo vojenských výbojoch, až by sa jednotlivé menšie vojenské skupiny postupne úplne zničili a zanikli.

1.2 Prijatie kresťanstva a vznik uhorského štátu
Myšlienka založenia kresťanského uhorského štátu sa zrodila v Gejzovi, pravnukovi Árpáda. Dokončil dielo svojho otca, Takšoňa, a znovu zjednotil rozdrobené kmene Maďarov. V roku 973 vyslal poslov k Otovi I. so žiadosťou o vierozvestcov za účelom šírenia kresťanstva. Vierozvestcov priviedol passauský biskup Pilgrim a za ich pôsobenia sa knieža Gejza a všetci členovia rodu Árpádovcov nechal pokrstiť (Šarlota, prvá manželka Gejzu, už bola kresťankou, jeho druhá manželka Adelajda pochádzala z poľskej katolíckej kniežacej rodiny).
Knieža Gejza čoskoro rozpoznal, že nemeckí kňazi sa z moci cirkvi snažia o pripojenie Maďarov k nemeckej ríši. Aby tomu zabránil, našiel diplomatické riešenie: do krajiny povolal talianskych kňazov a aj výchovu svojho syna Vajka (neskoršieho kráľa Štefana I.) zveril talianskym kňazom.
Po smrti Gejzu v roku 997 sa kmeňová aristokracia domnievala, že voči mladému nástupcovi Vajkovi má nádej na opätovné získanie samostatnosti. Po porazení vzbúrencov Vajk pokračoval v začatom diele svojho otca – vybudovaní jednotného kresťanského štátu. Tento proces sa dovŕšil v roku 1000, kedy pápež Silvester II poslal maďarskému panovníkovi korunu, ktorou bol Vajk následne korunovaný a prijal meno Štefan. Týmto aktom sa prakticky dovŕšil proces vytvorenia základov maďarského feudálneho štátu, ktorý bol kresťanským, ale napriek tomu nezávislým od všetkých ostatných európskych kresťanských štátov.


Obr. č. 3. Svätá Koruna a korunovačné klenoty

Po tom, čo Maďari v roku 1000 aj formálne prijali kresťanstvo, kráľ Svätý Štefan ponúkol svoju krajinu reprezentovanú Svätou korunou Panne Márii pod jej ochranu. Pozemskú moc vykonával panovník iba v mene Svätej koruny. To znamená že nevládol z vlastnej (absolútnej) moci, ale iba realizoval právomoci stelesnené vo Svätej Korune. Za panovníka sa považoval iba ten, kto bol korunovaný Svätou korunou, inak nedisponoval právami, ktoré by mu inak patrili.

1.3 Vznik šľachty a spôsoby nadobúdania šľachtictva
Predtým, než Maďari definitívne opustili svoju pravlasť, si boli všetci navzájom rovní. Po príchode do Karpatskej kotliny sa však národ postupne rozrastal o cudzie národy, ktoré sa k nim pripojili. Tie národy, ktoré sa k nim nechceli pripojiť, ako aj členovia ich vlastného národa, ktorí odmietli plniť vojenskú službu, sa stali poddanými a boli poverení obrábaním pôdy. Takto sa spoločnosť postupne rozdelila na dve skupiny, na dva stavy: na urodzených (šľachticov) a na sedliakov (poddaných). Spočiatku mali sedliaci rovnaké politické práva ako ostatní, zúčastňovali sa župných zhromaždení, spoločne volili zástupcov župných orgánov, a len neskôr sa dostali pod vplyv vlastníkov pôdy, no nikdy sa nestali otrokmi.
V neskoršom období sa okrem viac-menej prirodzenej selekcie privilegovaných obyvateľov sa šľachtictvo mohlo nadobúdať aj iným spôsobom (nobilitatio), a to z moci panovníka. Jedným z právomocí panovníka bolo napríklad udeľovanie darov (donatio). Donácie sa spočiatku udeľovali prevažne za vojenské zásluhy, ale neskôr aj za prínos vo vede alebo duchovnom živote. Akonáhle panovník niekomu udelil hrad, pôdu, majer alebo iné hospodárstvo a bol do tohto majetku riadne uvedený, stal sa skutočným šľachticom a raz a navždy sa vymanil spod jarma sedliactva. Takto nadobudnuté šľachtictvo sa dedilo po meči. Dievčatá sa tiež považovali za šľachticov, a to aj po tom, čo sa vydali za nešľachtica, avšak donačný majetok nededili, len dostávali z neho určitý podiel. Šľachtici sa považovali za členov Svätej Koruny a okrem zákonne korunovanému kráľovi neboli podriadení nikomu.
Neskôr, keď už panovník rozdal všetok svoj darovateľný majetok, sa do šľachtického stavu začalo povyšovať aj bez udelenia donácie. V tomto prípade panovník udelil nobilitačnú listinu (litterae donationes) na znak toho, že určitá osoba bola vyňatá z radov sedliakov alebo nešľachticov a zaradená medzi šľachticov.


Obr. č. 4. Príklad nobilitačnej listiny

Ďalším spôsobom nadobudnutia šľachtictva bolo osvojenie (adopcio) so súhlasom panovníka. Tu však bola podmienka, že osvojiteľ nesmel mať iného mužského potomka. Ak sa osvojiteľovi neskôr narodil legitímny (manželský) syn, osvojenec šľachtictvo stratil.
Pri vymretí rodu po meči (defectus seminis) sa donačný majetok mohol výnimočne dediť aj po praslici, ak dal k tomu súhlas panovník. Dievča alebo žena týmto aktom (praefectio) nadobudla práva, ktoré inak prislúchali len mužom. Aj tento akt bol viazaný na podmienku. Vyžadovalo sa, aby sa žene, ktorá získala práva patriace mužovi, narodil mužský potomok, inak účinok prefekcie sa stal od počiatku neplatným.
Uhorské obyčajové právo poznalo aj spôsoby, ktorými sa šľachticom mohlo stať aj tzv. nezákonné, to zn. nemanželské, mimomanželské alebo nevlastné dieťa. V prvom prípade sa tak stalo dodatočným uzavretím manželstva (subsequens matrimonium), v druhom prípade uzákonením dieťaťa (legitimatio) a v treťom prípade osvojením (adoptio, resp. adoptio filialis), pričom na uzákonenie sa vyžadoval súhlas panovníka (consensus regius). Nesmieme totiž zabúdať, že povyšovanie do šľachtického stavu, nech sa stalo akýmkoľvek spôsobom, patrilo do výhradnej právomoci panovníka, a preto konečné slovo, konečný verdikt patril vždy jemu.
Šľachtictvo sa nadobúdalo aj sobášom (matrimonium). Ak žena nešľachtic vstúpila do manželského zväzku s mužom šľachticom, automaticky sa stala šľachticom; súhlas panovníka sa v tomto prípade nevyžadoval. Táto zásada však neplatila automaticky aj obrátene. Ak sa žena, ktorá bola dcérou šľachtica, vydala za nešľachtica, sama síce svoje postavenie nestratila, ale jej manžel sa šľachticom nestal. Ich deti už taktiež neboli šľachticmi. Výnimku tvorili prípady, keď panovník priznal žene práva patriace šľachticovi mužského pohlavia (praefectio). V tomto prípade aj ich deti boli šľachticmi, lebo z rodičov aspoň jeden (v tomto prípade žena) mal právne postavenie šľachtica mužského pohlavia.
Podľa uhorského obyčajového práva sa panovník považoval za zákonného dediča všetkých šľachticov. To znamenalo, že ak niektorý rod vymrel bez dediča majetku, tento majetok prešiel späť na Svätú Korunu (devolutio), ktorú stelesňoval panovník. Treba si totiž uvedomiť, že súhlas panovníka s dodatočným sobášom, uznaním otcovstva, adopciou a prefekciou prakticky znamenal, že panovník sa vzdáva majetku, ktorý on alebo jeho predchodca pôvodne udelil ako donáciu, a ktorý by pri vymretí rodu mal prejsť na neho späť.

1.4 Právne postavenie šľachty
Šľachtici mali oproti ostatným obyvateľom krajiny rôzne výsady, ktorých obsah bol uvedený v jednotlivých donačných listinách, nobilitačných listinách alebo iných písomnostiach, ktorými panovník určitej osobe, rodine, mestu alebo akejkoľvek inej komunite udeľoval privilégiá. Jednou zo základných listín, ktorej vydanie si šľachtici na panovníkovi doslova vynútili v dôsledku svojho silného majetkoprávneho postavenia, bola tzv. Zlatá bula Ondreja II (zvaného aj Jeruzalemského) z roku 1222. V tejto listine panovník aj formálne potvrdil práva šľachty.
Spomedzi veľkého počtu výsad, ktoré šľachta počas svojho historického vývoja nadobudla, predsa len možno vyčleniť štyri najvýznamnejšie, ktoré boli charakteristické pre všetkých šľachticov:
Prvou je to, že len na základe sťažnosti niekoho bez predchádzajúceho predvolania a v zákone ustanoveného procesu nebolo možné ich zatknúť.
Druhým hlavným privilégiom bolo to, že šľachtici nepodliehali žiadnej inej moci okrem moci riadne korunovaného panovníka.
Po tretie: s príjmami plynúcimi z ich majetku mohli slobodne nakladať a boli naveky oslobodení od platenia daní, ciel a tridsiatkov; boli povinní iba poskytovať vojenskú službu na obranu krajiny.
Po štvrté: ak by riadne korunovaný panovník konal v rozpore s právami šľachticov zakotvených v Zlatej bule, mal šľachtic právo postaviť sa na odpor (lat. ius resistendi) bez toho, aby bol obvinený z nevery. Toto právo je obsiahnuté v dodatku Zlatej buly, ktorý je označený ako článok XXXI.
Zlatá bula z roku 1222 bola potvrdená osobitnými listinami kráľa Ľudovíta I. (z rodu Anjou) roku 1351, kráľovnej Márie roku 1384 a kráľa Mateja I. roku 1464. Okrem toho dodržiavanie práv šľachty musel potvrdiť každý panovník vo svojej korunovačnej prísahe. Dodatok o práve šľachty na odpor (čl. XXXI Zlatej buly Ondreja II.) bol zrušený uhorským snemom roku 1687.

1.5 Kolektívne šľachtictvo
V stredoveku obyvatelia niektorých obcí získali od panovníka a v určitom období aj od suverénneho sedmohradského kniežaťa pôdu a čiastočné privilégiá za poskytovanie určitých služieb, pričom tieto služby nemuseli byť len vojenské. Išlo najmä o ucelené skupiny obyvateľov určitej národnosti, ktorými boli osídlené neobývané časti krajiny najmä v XI. storočí prijatí kresťanstva a vytvorení samostatného štátu, ďalej po tatárskych a tureckých vpádoch a pod. Tieto usadené skupiny obyvateľov dostali čiastočné privilégiá ako protislužbu za to, že sa usadili na určitom území a vykonávali rôzne remeslá alebo plnili služby vojenskej povahy. Medzi takéto národnostné skupiny patria napríklad Sasi, Sekulovia, Hajdúsi, Jásovia, Kunovia a pod.
Výsady sa udeľovali nie jednotlivcom, ale spoločne všetkým obyvateľom obce, prípadne väčšej územnej aglomerácie s tým, že tieto výsady mohol užívať každý obyvateľ jednotlivo. Odtiaľ, na základe svojej povahy, sa tento druh šľachtictva nazýva kolektívnym šľachtictvom. Kolektívne šľachtictvo platilo len na tom území, na ktorom boli osídlení (usadení) členovia spoločenstva, ktorí boli nositeľmi kolektívnych výsad.
Kolektívne výsady boli rôznej povahy a mali rôzny rozsah. Tak napríklad Hajdúsi (boli to pastieri voľne sa pasúceho stáda hovädzieho dobytka, niečo ako cowboyi) mali takmer práva ako šľachta, len, ako už bolo povedané, ich uplatňovanie bolo viazané len na určité konkrétne územie.
Určitú výnimku z kolektívneho šľachtictva tvorili Sekulovia, ktorí sa až do polovice XVI. storočia považovali za šľachticov už len z toho titulu, že patrili k tejto národnosti (hovorilo sa jej urodzený sekulský národ), a to aj mimo územia Sekulov.
Od začiatku XIII. storočia boli vysokí cirkevní hodnostári (preláti) - rovnako ako svetskí šľachtici - povinní v čase ohrozenia krajiny postaviť a dať k dispozícii vojenské jednotky, tzv. bandériá. Za tým účelom využívali služby slobodných občanov, ktorí za vojenské služby dostali do užívania pôdu (predium), ktorú obhospodarovali v čase, keď nemali povinnosť plniť svoju hlavnú povinnosť, to zn. poskytovať vojenskú službu. Časom dostali podobné privilégiá ako svetská šľachta, a preto sa súhrnne nazývali cirkevnou šľachtou alebo predialistami (nobiles ecclesiae, nobiles praediales). Predialisti, na rozdiel od svetskej šľachty, však neboli členmi Svätej koruny a nemali ani zastúpenie v uhorskom stavovskom sneme. Jednotlivé prediálne obce boli organizované v tzv. prediálnej stolici, ktorú spravoval volený slúžny sudca (iudex servientium, maď. szolgabíró).
Pre úplnosť treba poznamenať, že kolektívne šľachtictvo nebránilo tomu, aby niektorým jeho užívateľom bolo udelené aj individuálne svetské šľachtictvo.
Kolektívne šľachtictvo zaniklo na základe urbariálneho patentu z 2. marca 1853.

1.6 Samosprávne župy (stolice, komitáty)
Začiatkom 13. storočia sa začína formovať tzv. šľachtické župy (komitáty), ktoré ako samosprávne jednotky (stolice) slobodnej šľachty postupne nahradili pôvodné kráľovské komitáty ako jednotku štátnej správy z obdobia Árpádovcov.
K procesu utvárania samosprávnych žúp významnou mierou prispelo zmenšovanie kráľovského pozemkového majetku donáciami v prospech svetských a cirkevných feudálov. Tým sa zmenšili komitátne príjmy do takej miery, že župani si nemohli vydržiavať vlastné vojsko. V dôsledku donačnej politiky panovníkov sa pokryli len výdavky kráľovských žúp, čo vyvolalo znepokojenie v tých spoločenských vrstvách, ktoré boli závislé na komitátnom (hradnom) zriadení, najmä medzi kráľovskými servientami (servientes regis).
Hradní vojaci a ostatná komitátna šľachta sa spojili v záujme ochrany ich spoločenských záujmov a začali vyvíjať úsilie o pretvorenie kráľovských žúp na novú ustanovizeň. Už v tridsiatych rokoch 13. storočia získali súdnu samosprávu, v čom možno vidieť zárodok nového prvku – šľachtických/zemianskych stolíc.
Významným medzníkom v procese vznikania stolíc sa stal kráľovský dekrét z r. 1267, ktorý posilnil postavenie a politickú moc vládnucej vrstvy a v jej rámci aj zemianstva. V šľachtickom komitáte sa hradný župan (comes castri) stal hlavným županom a jeho dvorský sudca podžupanom. Za Bélu IV. sa namiesto územných obvodov v podobe centuriatov a dekanátov utvárali okresy. Na ich čele stáli vedúci úradníci – slúžni a pri výkone správy im pomáhali prísažní prísediaci (iurassessores).
Proces utvárania samosprávnych šľachtických žúp zavŕšili kráľovské dekréty z roku 1290 a 1298, ktoré kodifikovali právo šľachty na voľbu štyroch slúžnych (iudices nobilium). Tí sa stali skutočnými predstaviteľmi jej samosprávy. Riadenie žúp prevzala do svojich rúk šľachta prostredníctvom svojich volených orgánov, kým stará župa (kráľovský komitát) ako organizačný útvar správy kráľovského majetku postupne prestala existovať.


Obr. č. 5. Historická mapa Uhorska s erbami jednotlivých žúp

1.7 Stavovská spoločnosť
Pod stavom sa vo feudálnom spoločenskom zriadení nazývala skupina ľudí, ktorí mali rovnaké práva a povinnosti. V Uhorsku sa stavy začali vytvárať na začiatku 13. storočia v dôsledku nerozvážnej donačnej politiky Ondreja II. V jednotlivých štátoch sa vplyvom odlišných spoločenských pomerov vytvorili rôzne stavy, predsa však je možné vyčleniť niektoré, ktoré boli pre všetky štáty charakteristické. Sú to cirkev, svetská šľachta a slobodní občania.
V Uhorsku sa na rozdiel od iných štátov vytvorili namiesto troch hlavných stavov štyri: cirkevní hodnostári, vyššia (svetská) šľachta, nižšia (svetská) šľachta a slobodní občania. Pod svetskou šľachtou sa pritom vo všeobecnosti rozumeli baróni, magnáti a iné urodzenosti, ktoré disponovali určitými slobodami alebo výsadami. Všetky tieto štyri stavy boli zastúpené v uhorskom stavovskom sneme.

1.7.1 Cirkev
Rímskokatolícki kňazi (klérus) zohrávali od počiatku významnú úlohu vo vývoji a správe stredovekých feudálnych štátov, preto panovníci počas stáročí s obľubou obdarovali cirkev značnými majetkami. Na ich území mali vyšší cirkevní hodnostári rovnaké práva ako svetská šľachta. Boli oslobodení od platenia daní, mali právo vyberať desiatky, od svojich poddaných mohli vyžadovať vykonávanie prác a iných urbariálnych služieb a boli oprávnení vykonávať súdnu moc. Príslušnosť ku kléru sa zakladala na osobnom stave, a preto nebola dedičná (ani nemohla byť, lebo na rímskokatolíckych kňazov sa vzťahoval celibát).

1.7.2 Vyššia šľachta
Príslušnosť k svetskému šľachtickému stavu bola naproti tomu dedičná. Medzi tzv. vyššiu šľachtu (aristokraciu) patrili baróni a šľachtici s vyšším titulom (tzv. titulovaná šľachta).
Titul barón sa v Západnej, Strednej a Južnej Európe používal na označenie feudálnych veľkostatkárov bezprostredne závislých od kráľa. V stredovekom Uhorsku zastávali spočiatku tzv. krajinskí baróni (barones regni) najvýznamnejšie spoločenské a politické funkcie a boli členmi kráľovskej rady. Medzi najvýznamnejšie funkcie za Žigmunda Luxemburského patrili palatín (comes palatinus), sedmohradský vajda (woyuoda Transsyluanus), krajinský sudca (iudex curiae regiae), ďalej taverník, pohárnik, hlavný koniar, bratislavský a temešvársky župan, hlavný pokladník, tajný kancelár a pod. Na základe zákona č. XXII z roku 1498 sa titul barón dedičným šľachtickým titulom. Od 16. storočia ich kráľ udeľoval ako dedičný titul aj príslušníkom pochádzajúcim z nižších spoločenských vrstiev. Stavovská koruna barónov bola dvanásťcípa. Medzi najznámejšie uhorské barónske rodiny patrili napríklad Bakách-Bessenyei, Bánffy, Barkóczy, Bohus, Dobó, Draveczky, Eötvös, Győrffy, Haynau, Hrabovszky, Jeszenszky, Jókay, Kempelen, Majláth, Majthényi, Máriássy, Matyasovszky, Mednyánszky, Podmaniczky, Prónay, Révay, Reviczky, Szeleczky, Thyssen-Bornemisza, Zamaróczy-Pongrácz.


Obr. 6. Príslušníci vyššej šľachty v typickom dobovom odeve

Titulom gróf (comes) sa v stredovekých západoeurópskych feudálnych štátoch označovala osoba, ktorá stála na čele územnosprávnej jednotky a vykonával správnu, vojenskú a sudcovskú moc. V Uhorsku sa týmto slovom označoval župan. Za panovania Árpádovcov sa nepoužíval, neskôr označoval osobu patriacu k vyššej spoločenskej vrstve, tzv. hradného župana (comes castri) a vykonával správnu, vojenskú a sudcovskú moc v župe. Dedičným titulom vysokej šľachty sa stal až v novoveku na základe donačnej činnosti panovníka. Stavovská koruna grófov bola podobná barónskej, len namiesto dvanástich cípov mala šestnásť. Najznámejšími grófskymi rodmi Uhorska boli napríklad rody Andrássy, Apponyi, Bánffy, Batthyány, Bethlen, Erdődy, Eszterházy, Fesztetics, Hunyadi, Illésházy, Klobusiczky, Koháry, Mailáth, Pálffy, Pongrácz, Révay, Semsey, Széchényi, Teleki, Thököly, Thurzo, Tisza, Zamoyski, Zay, Zichy.
V Uhorsku za Árpádovcov prislúchal titul kniežaťa iba členom panovníckeho rodu. Habsburgovci po ich nástupe na uhorský trón síce darovali niekoľkým rodom kniežací titul, ale tento akt vykonali vždy ako rímskonemeckí cisári. Knieža ako maďarský šľachtický titul nikdy neexistoval, len sa uznával ako cudzí titul. Medzi najvýznamnejšie rody, ktorým Habsburgovci udelili titul kniežaťa (bolo ich celkom 18), patrili napríklad rody Batthyány-Strattmann, Erdődy, Eszterházy, Kinsky, Koháry, Liechtenstein, Metternich, Pálffy, Schwarzenberg, Sachsen-Coburg-Gotha, Windischgrätz.

1.7.3 Nižšia šľachta
Do tretieho stavu patrila najpočetnejšia vrstva nižšej šľachty, tzv. zemanov. Osobitný šľachtický titul nemali, volali sa jednoducho nobilies alebo nobiles regni. Tento stav sa začal vytvárať v priebehu 13. storočia z kráľovských služobníkov (servientes regis) a hradných rytierov (jobagiones castri). Medzi kráľovských služobníkov patrili slobodní vojaci, ktorí boli spôsobilí samostatne hospodáriť. Ich pomenovanie sa rozšírilo po vydaní Zlatej buly Ondreja II roku 1222, v ktorej boli zakotvené aj ich práva. Vojenskú službu plnili nie pod zástavou župana ale pod zástavou panovníka – kráľa. Hradní rytieri boli naproti tomu vojaci, ktorý tvorili posádku kráľovských hradov a vykonávali buď strážnu alebo vojenskú službu alebo vykonávali technické, zásobovacie alebo pomocné práce priamo na hrade. Panovník im za túto službu udeľoval pôdu a iné dedičné majetky v okolí hradov na kráľovskej pôde. Zákonný článok č. XI z roku 1351 síce ustanovil rovnoprávnosť všetkých šľachticov, z hľadiska jej majetkových pomerov však nižšia šľachta bola veľmi rôznorodá. Patrili medzi nich majetní šľachtici, ďalej takí, ktorí vlastnili menšie majetky a sami na nich hospodárili, a napokon takí, ktorí časom schudobneli, stali sa nemajetnými a zaradili sa medzi sedliakov.

1.7.4 Slobodné kráľovské mestá
Štvrtý stav tvorili slobodné kráľovské mestá (libera regiae civitas) a ich občania; obyvatelia ostatných miest sa do tohto stavu nepočítali. Slobodné kráľovské mestá v Uhorsku boli mestá, ktoré neboli podriadené župným orgánom stolice. Mali svoj vlastnú samosprávu a zákonodarnú moc a ich obyvatelia si sami volili richtárov a mestské orgány.
Mestá sa stali mestami z hľadiska právneho až od polovice 13. storočia, a to ako strediská obchodu a remesiel. Ich obyvatelia mali správnu i súdnu autonómiu. Vznikali hlavne z hospodárskych potrieb a pre plnenie ich špecifických funkcií v hospodárskom systéme boli obdarované rôznymi výsadami (privilégiami). Mestské výsady boli dvojaké: právne a hospodárske. Medzi právne výsady miest patrilo právo slobodnej voľby richtára a mestského predstavenstva (prísažných), súdna autonómia a právo slobodnej voľby farára a s ním spojené právo patronátu. Medzi hospodárske výsady patrilo napríklad právo slobodného týždenného trhu. Osobitnou hospodárskou výsadou najmä banských miest bolo právo užívať v určitom okruhu lesy (Kremnica, Gelnica) alebo právo slobodnej poľovačky a rybolovu (Ružomberok, Stará Ľubovňa). Privilegované postavenie medzi mestami mali slobodné kráľovské mestá. Z týchto miest malo osobitné postavenie sedem miest, z toho päť na území dnešného Slovenska: Bratislava, Trnava, Košice, Bardejov a Prešov. Tieto mestá sa nazývali tavernikálnymi mestami, lebo delegovali svojich zástupcov na tavernikálny súd ako prísediacich. Treba poznamenať, že nie všetci obyvatelia slobodných kráľovských miest sa zaraďovali medzi občanov mesta, ale len majetnejší, ktorí boli samostatnými remeselníkmi alebo obchodníkmi. Pomocní robotníci v cechoch a nekvalifikovaní pracovníci, ktorí svoju činnosť vykonávali mimo cechov, občanmi, a teda príslušníkmi štvrtého stavu neboli. Občania privilegovaných slobodných kráľovských miest nespadali pod právomoc šľachty (zemepána) a boli oslobodení od akýchkoľvek urbariálnych povinností. Prostredníctvom svojich zástupcov boli oprávnení ovplyvňovať rozhodnutia prijímané na stavovských zhromaždeniach.

1.7.5 Poddaní
Napriek tomu, že poddaní (sedliaci) boli pri vzniku stavovskej spoločnosti jednou z dvoch spoločenských tried (popri šľachticoch), z politického hľadiska sa nepovažovali za stav a počas celého obdobia trvania uhorského šľachtického snemu (do roku 1848) ani nemali v ňom zastúpenie.

1.8 Preukazovanie šľachtictva
Pod preukazovaním šľachtictva sa rozumelo preukázanie oprávnenosti používania šľachtických titulov. So šľachtictvom totiž súvisel celý rad výsad a iných spoločenských výhod, preto sa mnohí snažili získať privilégiá na základe falošných dokladov.
V 16. až 18. storočí tvorili v Uhorsku šľachtici v priemere 8 až 10 % celkového počtu obyvateľov, v niektorých oblastiach krajiny dokonca 20 až 30 %. V období tureckej nadvlády a sedmohradských stavovských povstaní sa veľa nobilitačných listín stratilo, pričom v dôsledku prirodzeného demografického vývoja sa počet šľachticov zvyšoval. Mnohí sa za šľachticov vydávali neoprávnene.
V dôsledku toho sa stal nevyhnutným, aby sa zaviedlo komplexné a systematické vyšetrovanie a preukazovanie šľachtictva (investigatio). Prvýkrát sa tak stalo v celej krajine roku 1735 za Karola III. (ako rímsko-nemeckého cisára Karola VI.) a následne na základe nariadenia Márie Terézie aj samostatne v jednotlivých župách.
Na evidenciu šľachtických titulov, prídomkov, erbov, udeľovaní vyšších šľachtických titulov slúžili tzv. kráľovské knihy. Okrem toho v rámci župných archívov sa vyčlenili a oddelene uchovávali tie listiny, ktoré sa týkali šľachtictva a mali poslúžiť na jeho preukazovanie.
Investigácie na prvom stupni vykonávali za týmto účelom zriadené komisie. Konečný verdikt vyslovil hlavný prokurátor jednotlivých žúp na základe predložených donačných, nobilitačných, erbových a osvedčovacích listín, ako aj výpovedí svedkov. Ak župa neuznala šľachtické práva určitej osoby, mohla táto osoba alebo aj župný prokurátor iniciovať tzv. spor o preukázanie šľachtictva. Na preskúmavanie sporných výsledkov investigačných konaní sa v Uhorskej kráľovskej miestodržiteľskej rade roku 1783 vytvorilo samostatné oddelenie, do pôsobnosti ktorého patrilo konanie na druhom stupni.


Obr. č. 7. Príklad investigačnej listiny – prvá a posledná strana

V Uhorsku existovali v zásade dva spôsoby preukazovania šľachtictva: preukázanie šľachtického pôvodu a preukázanie uplatňovania šľachtických výsad.
V prvom prípade sa dokazovalo, že určitá osoba je potomkom šľachtica po mužskej línii (filiácia). Za dôkaz slúžila donačná listina (litterae donationes), príp. listina o uvedení do majetku bez protestov zo strany dotknutých osôb a nobilitačná listina (litterae armales). Osoba, ktorej šľachtický pôvod sa skúmal, musel okrem predloženia uvedených listín aj preukázať, že je po mužskej línii potomkom osoby, ktorej sa donačná alebo nobilitačná listina týkala.
Podstata druhého spôsobu spočívala v preukázaní, že určitá osoba užívala šľachtické výsady po určitú dobu. Začiatkom 18. storočia sa na základe nariadenia Uhorskej kráľovskej miestodržiteľskej rady zaviedlo, že ten, koho predkovi bol v minulosti udelený šľachtický titul a kto šľachtické privilégiá užíval po dobu šesťdesiatich rokov, sa považoval za šľachtica.

1.9 Stavovský snem
Počiatky Uhorského snemu treba hľadať v tzv. generálnych kongregáciách z obdobia vlády Árpádovcov za ranofeudálneho uhorského štátu (10. až 12. stor.). Uhorský snem sa vyvíjal postupne z tzv. kráľovskej rady (senátu). Spočiatku pozostával z veľmožov ale najmä z predstaviteľov cirkvi, ktorých menoval a odvolával panovník.
V období feudálnej rozdrobenosti (13. a 14. stor.) sa završuje proces formovania kráľovskej rady, ktorý začal za Árpádovcov. Kráľovská rada bola skutočným vykonávateľom moci. Koncom 13. storočia stredná šľachta presadila, aby do kráľovskej rady boli kooptovaní aj jej zástupcovia. Tento stav však trval len do začiatku vlády Anjouovcov (r. 1308), lebo v tomto období sa kráľovská rada obsadzovala len magnátmi. Kráľovská rada plnila funkciu zákonodarného orgánu a podieľala sa aj na výkonnej moci panovníka. Za Anjouovcov pôsobili dve kráľovské rady: veľká (širšia) rada, ktorej členmi boli duchovní a svetskí magnáti a užšia kráľovská rada, ktorá sa skladala z ústredných štátnych hodnostárov a plnila úlohu výkonnej moci. Za vlády Ľudovíta Veľkého (1342 – 1382) mala poradný charakter, ale po jeho smrti sa stal ústavným orgánom, ktorý obmedzoval moc panovníka.
Snem ako pravidelná stavovská inštitúcia sa v Uhorsku objavuje až v období tzv. stavovskej monarchie (15. stor. do r. 1526) ako pokračovanie (vývojové štádium) každoročných šľachtických zhromaždení. V tomto období sa ustálila obyčaj, že k platnosti zákonov je potrebný súhlas stavov – snemu a vytvorila sa aj organizácia snemu. Z členov kráľovskej rady, ktorí sa schádzali a rokovali aj v čase snemovania šľachty, sa vytvorila Horná tabuľa. Stredná šľachta sa na zasadnutie snemu zvolávala buď hromadne alebo prostredníctvom zástupcov z každého komitátu. V roku 1385 sa ustálila zásada zastupovania strednej šľachty na sneme tak, že každý komitát mohol vyslať štyroch poslancov. Toto pravidlo sa však nestalo zákonom, a preto na rokovaniach snemu sa okrem delegátov mohol zúčastniť každý šľachtic osobne. Na konci 15. stor. sa dokonca upustilo od vysielania delegátov a na sneme sa šľachta zúčastňovala hromadne. Zo zástupcov strednej šľachty a od roku 1441 aj slobodných kráľovských miest sa však postupne vytvorila Dolná tabuľa. Z Hornej tabule a Dolnej tabule sa vytvorila základná štruktúra uhorského snemu.


Obr. č. 8. Dnešná podoba budovy parlametu v Budapešti

Po bitke pri Moháči 29. augusta 1526 nastúpili na uhorský trón Habsburgovci a začína obdobie tzv. feudálneho absolutizmu (1526 – 1848). V celom tomto období zasadal snem v Bratislave a v jej organizácii a právomoci došlo k výrazným zmenám. Stavovský snem bol podriadený panovníkovi, ktorý ho aj výlučne zvolával. Do začiatku 17. stor. na jeho zasadnutia pozýval predstaviteľov šľachticov, cirkevných hodnostárov a mestá podľa vlastného výberu. Neskôr stavy trvali na tom, aby sa ustálilo zloženie snemu.
K výraznej zmene v organizácii snemu došlo v roku 1608, kedy sa na základe zákonného článku č. I/1608 rozdelil na dve komory: Hornú snemovňu (tabula magnatum, tabula superior) a na Dolnú snemovňu (tabula statutum, tabula nobilium, tabula inferior). Súčasne sa ustálilo stále zloženie snemu a právo účasti v Hornej a Dolnej tabuli. Zloženie oboch častí snemu spočívalo na odlišnom základe. Členovia Hornej snemovne sa na sneme zúčastňovali za svoju osobu a dostávali špeciálne kráľovské pozvanie. Tu mali hlasovacie právo magnáti, baróni, župani a biskupi so sídelnou kapitulou. Členovia dolnej snemovne boli tvorení zástupcami nižšej šľachty (podľa komitátov), slobodných kráľovských miest (v 17. stor. ich bolo 30), kapitúl a kláštorov. Šľachta z jedného komitátu mala spravidla dvoch delegátov (ablegati, muntii) volených na šľachtických kongregáciách 30 dní pred konaním snemu. V Dolnej snemovni zasadali aj členovia kráľovského súdu, čo bolo zvláštnosťou uhorského snemu.
Hornej tabuli predsedal palatín a v jeho neprítomnosti krajinský sudca a Dolnej tabuli tzv. osobník (personál) a v jeho neprítomnosti taverník. Napriek zásade rovnosti medzi šľachticmi sa ich hlasy nesčitovali ale vážili, čo znamená, že hlas vyššieho šľachtica (pars senior) mal väčšiu váhu než hlas stredného šľachtica. Pokiaľ nedošlo k zhode oboch tabúľ, hľadal sa kompromis pomocou výmeny názorov. Pokiaľ ani takto nedošlo ku konsenzu, zvolalo sa plenárne zasadnutie oboch tabúľ – tzv. sessia mixta. Ak sa však ani na ňom nedosiahlo zhodné stanovisko, rozhodnutie sa odložilo na nasledujúci snem. Spoločné stanovisko sa predkladalo panovníkovi, ktorý odpovedal svojim rozhodnutím.

1.10 Majetkové pomery v Uhorsku
V uhorskom feudálnom štáte sa vytvorili a existovali dve základné formy majetku: tzv. rodový majetok a donačný majetok.
Rodový majetok bol jedným zo základných inštitútov uhorského obyčajového práva do roku 1848, resp. 1852. Jeho podstatu treba hľadať ešte v období osídľovania koncom deviateho storočia. Keď sa 7 už známych kmeňov pozostávajúcich zo 108 rodím (rodov, generationes) usadilo v Karpatskej kotline, tieto rody získali určité pozemkové vlastníctvo (descensus). Právo jednotlivých rodov na tieto pozemky vyplýva už z legendárnej krvnej zmluvy, ktorú Maďari mali uzavrieť ešte vo svojej pôvodnej vlasti pred tým, než sa vydali na západ. To územie krajiny, ktoré nebolo vo faktickej držbe niektorého zo 108 rodov, prešlo do vlastníctva panovníka a stalo sa základom donačnej sústavy. Obe majetkové formy, to zn. rodový aj donačný, tvorili samostatnú sústavu majetkoprávnych vzťahov a boli navzájom úplne nezávislé.

1.10.1 Rodový majetok
Rodový majetok bol v spoločnom vlastníctve všetkých členov rodu. Svojou podstatou predstavoval pôvodný majetok rodu, a preto sa nazýval aj aviticitný (dedovizenský) majetok, lebo sa dedil iba v rámci rodu podľa určitých vopred stanovených prísnych pravidiel. Aviticitný majetok užívali všetci členovia rodu spoločne pod správou najstaršieho člena (spravidla na otca) a aj pri dedení ostával v celosti. Jednotliví členovia rodu mohli svoj podiel na spoločnom majetku nadobudnúť do osobného vlastníctva tzv. deľbou so súhlasom všetkých členov rodu, pričom nároky ostatných na svoje ideálne podiely nezanikli. Tí členovia rodu, ktorí takýmto spôsobom nadobudli časť pôvodného majetku do osobného vlastníctva, nemohli ho svojvoľne predať komukoľvek, ale museli ho najprv ponúknuť ostatným členom rodu, ktorí k nemu mali predkupné právo.
Na dedení rodového majetku sa podieľali všetci tí, ktorí tvorili majetkové spoločenstvo. V prvom rade to boli potomkovia (descendenti), a to v prípade právnej rovnosti (aequalitas iuris) bez ohľadu na pohlavie, v prípade právnej nerovnosti muži dedili majetok patriaci do mužskej vetvy a žena majetok patriaci do ženskej vetvy podľa zásady paterna paternis, materna maternis. Ak potomkov nebolo, uplatňovala sa zásada, že pôvodný (aviticitný) majetok prešiel tam, odkiaľ pochádzal, to znamená na predkov (ascendentes) a ich právnych nástupcov žijúcich v majetkovom spoločenstve, presnejšie na príbuzných v bočnej vetve (collaterales).
Spočiatku podľa uhorského obyčajového práva dievčatá po ich otcovi nededili, len mali právo na vydržiavanie a veno. Neskôr sudcovská prax podľa vzoru rímskeho práva vytvorila zásadu, podľa ktorej dievčatá mali nárok na povinnú časť otcovského majetku, na tzv. dievčenskú štvrtinu (quarta puellaris alebo quartalitium). Tento podiel patril všetkým dievčatám spolu, nech ich bolo koľkokoľvek. V Zlatej bule z roku 1222 sa právo na dievčenskú štvrtinu spomína už ako uznané právo. V praxi sa uplatňovalo tak, že slobodné dievčatá boli oprávnené túto časť majetku držať a užívať a pri vstupe do manželstva sa im jej hodnota vyplácala v peniazoch. Iba to dievča mohlo požadovať svoj podiel v naturáliách, ktoré sa so súhlasom svojho otca vydalo za nevoľníka alebo nemajetného šľachtica.

1.10.2 Donačná sústava
Druhým základným pilierom majetkoprávnych vzťahov bola donačná sústava. Pod donačnou sústavou sa rozumie súbor právnych predpisov, ktoré v rámci uhorského súkromného práva upravovali spôsob nadobudnutia a straty tzv. šľachtického majetku. Donačná sústava bola dôsledkom kráľovského práva (ius regium), pod ktorým treba rozumieť právomoc Svätej Koruny (iurisdictio sacrae regni coronae), v dôsledku ktorej táto reprezentuje všetok pozemkový majetok a je prameňom všetkého súkromného majetku. V súlade s týmto pravidlo bolo možné získať slobodný šľachtický majetok výlučne na základe darovania od kráľa. Kráľovská donácia teda nebola ničím iným, než prenesením časti kráľovského práva na obdarovaného za jeho vlastenecké činy. V dôsledku donácie získal práva nielen obdarovaný, ale aj jeho potomkovia uvedení v darovacej listine (litterae donationes). Obdarovaný sa stal šľachticom so všetkými jemu patriacimi výsadami a toto právo sa dedilo na jeho potomkov podľa už známych zásad.
K platnosti donácie sa vyžadovalo okrem donačnej listiny aj tzv. uvedenie do majetku (statutio), ktoré sa vykonávalo na základe osobitného príkazu panovníka za prítomnosti obdarovaného, dotknutých osôb (najmä držiteľov susedných pozemkov) a dôveryhodnej osoby, tzv. kráľovského človeka (homo regius). Uvedenie do majetku sa vykonávalo tak, že obdarovaný spolu s ostatnými prítomnými obišiel celý darovaný majetok. Pri tejto príležitosti mohli tí, ktorí sa donáciou cítili byť dotknutí na svojich právach, vzniesť protest. Ak uvedenie do majetku nikto nenamietal, obdarovaný sa právoplatne stal držiteľom donácie. V opačnom prípade sa protesty spísali do zápisnice a rozhodovalo sa o nich v ďalšom inštančnom postupe.


Obr. č. 9. Dobové zobrazenie trenčianskeho hradu, sídla niekdajšieho panstva
Matúša Čáka

V záujme ochrany kráľovského práva boli práva obdarovaného a jeho právnych nástupcov veľmi obmedzené. K majetku získaného donáciou sa totiž viazali dve tzv. rozväzovacie podmienky. Prvou podmienkou bolo to, že v prípade vymretia rodu po meči (defectus seminis) darovaný majetok zo zákona prešiel späť na Svätú Korunu (devolutio). Druhou právnou skutočnosťou, s ktorou uhorské obyčajové právo spájalo prechod donačného majetku späť na Korunu, bolo spáchanie niektorého z právne významných trestných činov, ktoré sa súhrnne nazývali nevernosť (nota infidelitatis). Medzi ne patrili najmä úklady proti životu kráľa, velezrada, spiknutie, falšovanie verejných listín a peňazí, násilnosti proti úradom, vražda rodičov alebo bratov a pod. Za tieto činy sa ukladal trest smrti a konfiškácia majetku, pričom však trest smrti sa spravidla nevykonal.
Majetok, ktorý devolúciou prešiel späť na Svätú Korunu, bol opäť darovateľný.

1.11 Zrušenie šľachtictva
Uhorské majetkové právo bolo na svoju dobu veľmi pokrokové. S rozvojom strojárskej výroby a nástupom kapitalistických výrobných vzťahov v 19. storočí sa však ukázalo, že sú brzdou spoločenského rozvoja. Na stavbu tovární, ciest a iných priemyselných objektov sa totiž vyžadovalo nastolenie voľného trhu s nehnuteľnosťami, čomu vtedajšie rigorózne feudálne majetkoprávne vzťahy bránili. Túto skutočnosť šľachta rozpoznala a roku 1948 iniciovala prijatie zákonov, ktorých dôsledkom bolo zrušenie najdôležitejších inštitútov uhorského feudálneho pozemkového práva.
Zákonným článkom č. IX z roku 1848 bol zrušený urbariálny systém a tým v postate aj nevoľníctvo. Pôda, ktorú dovtedy obhospodarovali nevoľníci na základe nájomného vzťahu, prešla do vlastníctva nevoľníkov, pričom šľachta bola za stratu tejto časti svojho majetku finančne odškodnená.
Aviticita bola v zásade zrušená zákonom č. XV z roku 1848. Preto v zásade, lebo tento zákon splnomocnil príslušné ministerstvo, aby na jeho základe vypracoval občiansky zákonník, v ktorom by sa podrobnejšie upravili majetkové pomery v krajine a predložil ho na schválenie snemu. Známe revolučné udalosti na jar roku 1848 však tomuto procesu zabránili. K faktickému zrušeniu aviticity došlo až na základe cisárskeho patentu z 29. novembra 1852.
"Zákonným článkom č. VIII." z roku 1848 bolo nariadené, že verejné výdavky je povinný znášať rovnako a úmerne každý obyvateľ bez výnimky. V z roku 1848 bolo zavedené všeobecné volebné právo a voľba poslancov do parlamentu na základe ľudového zastúpenia. Prakticky to znamenalo, že zanikli výsady šľachty, nie však šľachta samotná. Svoje majetky a šľachtické tituly si mohli naďalej ponechať a užívať ich; zanikli len výsady šľachty.
Proces spoločenských premien v Uhorsku v marci roku 1848 bol pozoruhodný okrem iného tým, že k zmene feudálnych spoločenských vzťahov na kapitalistické došlo nie násilnou cestou, ale dobrovoľnou: šľachta sa v záujme urýchlenia hospodárskeho rozvoja krajiny vzdala podstatnej časti svojich výsad dobrovoľne. Revolúcia v rokoch 1848/49 totiž nebola tzv. buržoáznou revolúciou ako vo väčšine európskych krajín, ale protihabsburskou. Tým sú spoločenské premeny v Uhorsku v polovici 19. storočia ojedinelým, a to nielen v Európskom, príp. svetovom meradle, ale v dejinách ľudstva vôbec.
Úplne inú povahu mali legislatívne zmeny v oblasti šľachtického práva po zániku Rakúsko-uhorskej monarchie. Prakticky hneď po vzniku Československej republiky sa prijal zákon č. 61/1918 Zb., ktorým sa zrušilo šľachtictvo a všetky z toho vyplývajúce práva. Rovnako sa týmto zákonom zrušili aj šľachtické tituly a zakázalo sa ich používanie vrátane šľachtických prídomkov. Majetkové práva bývalých šľachticov, najmä v oblasti vlastníckych vzťahov, ostali až na niektoré výnimky nedotknuté. Proces hospodárskej likvidácie šľachty bol dokonaný až po druhej svetovej vojne známymi Benešovými dekrétmi.


Obr. č. 10. Potomkovia bývalých šľachticov žijúcich na Slovensku – členovia občianskeho združenia Nobilitas Carpathiae

JUDr. Ing. Mikuláš Práznovszky CSc.
praznovszky.m@mail.t-com.sk  
www.nobilitas.sk

Uhorská šľachta – literatúra

Obr. č. 1. Mapa znázorňujúca pravlasť Maďarov a ich putovanie po okolí [1]
Obr. č. 2. Sedem kmeňových náčelníkov pri priesmyku Verecke (podľa maľby maďarského maliara Árpáda Fesztiho) [2]
Obr. č. 3. Svätá Koruna a korunovačné klenoty [3]
Obr. č. 4. Príklad nobilitačnej listiny [4]
Obr. č. 5. Historická mapa Uhorska s erbami jednotlivých žúp [5]
Obr. 6. Príslušníci vyššej šľachty v typickom dobovom odeve [6]
Obr. č. 8. Dnešná podoba budovy parlametu v Budapešti [7]
Obr. č. 9. Dobové zobrazenie trenčianskeho hradu, sídla niekdajšieho panstva Matúša Čáka [8]
Obr. č. 10. Potomkovia bývalých šľachticov žijúcich na Slovensku – členovia občianskeho združenia Nobilitas Carpathiae [9]

Použitá literatúra
[1] – Levédia. http://hu.wikipedia.org/wiki/Lev%C3%A9dia  (2010-02-21)
[2] – Honfoglalás. http://hu.wikipedia.org/wiki/Honfoglal%C3%A1s  (2010-02-16)
[3] – A magyar Szent Korona. http://www.minden-ami-magyar.hu/szk/korona.php?&w=1024  (2010-08-07)
[4] – Nemesi levél. http://users2.ml.mindenkilapja.hu/users/kovats/uploads/NemesiLevelD04.jpg  (2010-09-03)
[5] – Emlékezzünk Nagymagyarországról. (2004-08-07)
[6] – Díszmagyar. http://hu.wikipedia.org/wiki/D%C3%ADszmagyar   (2010-09-03)
[7] – Hotels, Pensionen und Appartements in Budapest. Unterkunft Budapest.  (2010-09-03)
[8] – Dnešná podoba budovy parlametu v Budapešti
[9] – Archív autora


JUDr. Ing. Mikuláš Práznovszky CSc., 07. 09. 2010

e-mail: praznovszky.m@mail.t-com.sk

Všechny články autora




Copyright © Jan DrocárPavel Loužecký, 2009–  |  O magazínu Historická šlechta